Pred pár dňami sme oslavovali víťazstvo nad fašizmom…ruskí vojaci mali nádhernú prehliadku a keď zakričali „Huráááá!“, tak sa z toho revu musel zatriasť Kremeľ v základoch.
Je to skvelé, že sme dokázali s pomocou červenej armády zvíťaziť nad nezmyslom akým bol fašizmus. Je hrdinské, že veľa týchto vojakov bojovalo a položilo životy.
Toto je však spomienka na nevinných, ktorý počas vojny trpeli najviac. Trpeli iba pre nenávisť jedného človeka. Táto nenávisť postupne prerástla do plánu, ktorý teraz poznáme ako „konečné riešenie“. Výplod chorých mozgov, plán zla a neúcty k životu. Všetko ako dôsledok propagandy.
Skončilo sa to pred 67 rokmi a z týchto obetí sa stali iba čísla. Ich mená sa zabudli a aj pri vstupe do „pracovného tábora“ sa ich menom stalo číslo navždy vytetované na ruke.
Brána, ktorú ako prvú videli, keď ich koridorom ozbrojených vojakov SS hnali ako ovce. Do dnešných dní pripomína chvíle strachu z neznámeho a vyčerpania z cesty bez vody a jedla. Brána, ktorá v mnohých vyvolala optimizmus, pretože si mysleli, že prácou dosiahnu slobodu.
Nechápavo pozerali, keď im zobrali všetky osobné veci. Rozdelili deti od matiek, manžela od manželky… Všetko malo svoj dôvod – potrebovali práceschopných, mladých mužov a ostatní boli len odpadom. Odpadom, s ktorým sa zanedlho vysporiadajú. Nárek a krik sa rozliehali po celom tábore. A je ho tam počuť dodnes.
Neskôr podstúpili ponižujúce procedúry. Vyzliekanie do naha, lekárska prehliadka, strihanie vlasov, tetovanie… urobili všetko, aby títo ľudia stratili svoju vlastnú identitu. Všetko sa dialo pred očami vojakov, ktorí sa na nešťastí iných bavili.
Tí ktorí nevládali pracovať, pretože boli príliš slabý alebo príliš malý, skončili na mieste, ktoré je dnes symbolicky pokryté vencami:
Čierny popol, ktorý sa valil z komína dodával hrôzu tomuto miestu.
Kusy nespálených kostí boli neskôr použité ako hnojivo. Všetky osobné veci boli dokonale roztriedené. Zlaté zuby boli povytŕhavané. Všetko, čo malo hodnotu sa zasielalo do Nemecka ako vojnová korisť, ktorá bola samozrejme použitá na účely vojny. S tým, čo zostalo v tábore – topánky, okuliare, šaty, jedlo – s tým sa obchodovalo priamo tam.
Niektorí, ktorí už nevydržali ponižovanie, večný hlad a pohľad na tisíce mŕtvych tiel si radšej zvolili smrť. Rozbehli sa k oploteniu – ak ich nezasiahla guľka vojaka, tak ich zasiahol elektrický prúd.
Takýmto plotom bol ohraničený celý tábor. Aj to malo zmysel. Bezpečnostné opatrenia mali zabrániť okolitému svetu, aby sa dozvedel krutú pravdu. Židia totiž chodili do „pracovných táborov“ dobrovoľne, netušiac, čo ich čaká. I keď dostávali do svojich rúk dopisy od svojich blízkych s odkazom na už nežijúcu osobu – nerozumeli.
Keď sa niekto nesprával v súlade s pravidlami tábora, našli u neho jedlo, alebo spravil inakšiu „strašnú“ vec, išiel na súd. Tento súd však zvyčajne netrval viac ako tri minúty a skončil tu:
Dnes je toto miesto pokryté vencami, kahancami, sviečkami a kamienkami. Miesto, ktoré pripomína strelnicu. Strelnicu bez terčov – tými boli ľudia.
Moje pocity, ktoré som mala pri vstupe do tejto „továrne na smrť“ sa ani nedajú opísať. Znovu sa ozvali pri písaní tohto príspevku. Stiahnuté hrdlo a slzy v očiach. Hnev. Pred očami tisíce mŕtvol – detí, žien. Krik, plač, nárek rezonujúci v mojich ušiach. Krv. Smrť. Vo vzduchu cítiť závan zo spálených tiel.
Mám prečítaných zopár kníh a pozerala som hádam tisíc dokumentov o holokauste. Navštívila som Oswienčim. Stále tomu však nerozumiem. Môj mozog proste nedokáže prijať takéto skutočnosti. Nechápem, čo sa stalo. Ako sa to vôbec mohlo stať. Aká nenávisť dokáže niečo takéto. Prečo takáto nenávisť. Každá kniha, každý dokument a každý fakt mi v hlave rozvíri iba otázky. Odpovede však nenachádzam žiadne. Vie si to vôbec niekto predstaviť???
Pri úcte, ktorú cítim nad miliónmi obetí vyslovujem svoje najväčšie prianie: „Nikdy nedovoľme, aby sa niečo takéto zopakovalo.“
Videla som tu nadheru. Ak je to v ...
Ja som nikdy v týchto táboroch nebola,ale... ...
Celá debata | RSS tejto debaty