Normálna denná situácia, môj štvornohý miláčik si potrebuje uľaviť, alebo možno ani nepotrebuje, proste chce ísť von, napadlo veľa snehu, chce šantiť. Občas teda, ako sa na správneho psa patrí, cvrkne si tam a tam tiež, pretože sa správa ako pes, ktorý má potrebu všetko označkovať. Čo už. Je to pes. A keď z neho vyjde niečo hustejšej konzistencie, samozrejme, pekne to zdvihneme, zabalíme a odhodíme…
Cvrkne si a samozrejme po ňom zostáva žltý sneh…
Tu prichádza na radu človek, ktorému vadí to, že po mojom psovi zostal žltý fľak a aj mi to dá patrične najavo. Nechápem…tupo na neho hľadím a v hlave sa mi víria myšlienky. Neodpovedám, pretože som v miernom šoku. Snažím sa pochopiť o čo mu ide, ale nedarí sa mi. Pred očami vidím pánov popri ceste, ktorí nevydržali na pumpu a uľavujú si pri najbližšom strome. Vidím otecka, ktorý drží dcérku v polohe, ktorú všetci poznáme, lebo sa jej proste chce. Nerobia to preto, že si značkujú cestu domov a nechávajú signál pre ostatných svojho druhu. Robia to preto, lebo príroda proste nepustí a keď musíš, tak musíš.
Sneh sa topí a s tým prichádzajú obrázky civilizácie…
Znovu idem na rutinnú prechádzku so psom na naše obľúbené miesto – lesoparku a po prvých krokoch vidím toto:
Znovu pár krokov a znovu neuveriteľný pohľad:
A stopy civilizácie sa predo mnou ukazujú aj keď vychádzam z lesoparku. Len neviem, či je horšia tá smradľavá olejová škvrna, alebo rozmlátené autosklo. Zrejme si niekto (a pes to asi nebol) miesto pri detských ihriskách splietol s autoservisom:
Pri týchto obrázkoch, ktoré sú v súlade s prírodou, morálkou a etikou jednotlivcov, s láskou spomínam na toho človeka. Nevadí mu, že sa môže jeho dieťa zraniť pri najbližšej hre s kamarátmi na ihrisku. Nevadí mu rozbité sklo pri kontajneroch so separovaným odpadom. Nevadí mu neporiadok, ktorý nechávajú bezdomovci, alebo neposlušní tínejdžri v lese. Nevadí mu, že autá stoja na trávnikoch. Nevadí mu, že sused si pred garážou umýva auto.
Nie…jeho štve iba žltý sneh…